Po štyroch hodinách plných smiechu i únavy sme konečne dorazili do Osvienčimu. Väčšina z nás cestu autobusom prespala, iní zas pozerali do mobilov a rozmýšľali nad tým, kto im odpíše ako prvý. Moje myšlienky zamestnával strach a neistota z toho, ako to tam bude vyzerať. Keď som o Osvienčime pozeral dokument v televízii, zdalo sa mi to zaujímavé, no dával som si otázku, prečo sa to dialo. Keď sme sa pomaly približovali k prvému táboru, zalial ma stres a strach. Pozeral som na mohutné betónové múry a vravel som si, čo za hrozné veci sa tu museli diať.
Exkurziu sme mali naplánovanú na piatok 12.5.2023 so začiatkom o 8.00. Všetci sme museli prejsť cez skener, prevziať si slúchadlá a prijímač, a tak sme mohli vojsť do areálu. Bola nám pridelená sprievodkyňa - mladá dáma poľskej národnosti, ktorá sa, podľa jej vlastných slov, slovenčinu učila pozeraním Gumkáčov a Šmolkov. Našli sme spoločnú reč J Po krátkej inštruktáži sme prišli k vstupnej bráne s nápisom ARBEIT MACHT FREI (PRÁCA OSLOBODZUJE). Po prechode bránou sa pred nami objavili veľké tehlové budovy, ktoré sa týčili do výšky 8 metrov. Celý areál bol obostavaný múrmi a ostnatými drôtmi. Útek bol doslova nemožný. Po prehliadke niekoľkých budov, v ktorých by nejeden človek vyronil slzu smútku pri pohľade na hrôzostrašné priestory a praktiky, ktoré sa tam diali, sme vyšli späť von. Predychávali sme to, čo sme tam videli: kopy vlasov, oblečenia, obuvi, predmetov až po fotografie detí, na ktorých bolo vidno, že zažili nepredstaviteľné utrpenie.
Po prehliadke Osvienčimu sme sa premiestnili do tri kilometre vzdialeného tábora Birkenau. Už z diaľky bolo vidno veľký tehlový perón, na ktorom zastavoval vagón so stovkami nevinných ľudí. Keď sme sa priblížili, prebehol nám mráz po chrbte. Kde len oko dovidelo, stáli posledné zachované drevené baraky a po tých zničených sa do výšky týčili už iba komíny. Po prehliadke niektorých barakov som si prial, aby sme sa vrátili späť k autobusu. Bol som zhrozený z toho, čo som počul a videl. To, čo sa tam dialo, by som neprial ani svojmu nepriateľovi. Exkurziu v koncentračných táboroch sme zakončili spoločnou fotkou a kúpou pamätných suvenírov.
Našou poslednou zastávkou bolo mestečko Wadowice. Pani sprievodkyňa nás už cestou v autobuse oboznámila s históriou tohto mesta i celého Poľska. Predstavila nám najvýznamnejšieho Poliaka - Karola Wojtylu, dnes už sv. Jána Pavla II., prvého slovanského pápeža. Pri krátkej prehliadke historickej časti mesta sme mohli vidieť rodný dom, v ktorom strávil svoje detstvo; jedáleň, kde sa s otcom stravovali; školu, ktorú navštevoval; divadlo, kde sa prezentoval ako veľmi nádejný mladý herec; kostol, v ktorom bol pokrstený a kde trávil dlhý čas v rozhovore s Bohom i s Pannou Máriou.
Nakoniec nasledoval dlho očakávaný rozchod, čas na obed a chvíľa osobného voľna. Po príchode k autobusu sme si konečne vydýchli z chodenia a pustili sme sa do pozerania hokejového zápasu Slovensko - Česko. Aj napriek tomu, že sme opäť prehrali, neprekážalo nám to. Pri spomienke na zážitky, ktoré sme si odnášali, sme si uvedomili, že prehra v športe nie je najväčšou tragédiou. V minulosti boli ľudia svedkami oveľa väčších tragédií, ktorým sa nemohli vyhnúť, pri ktorých si uvedomovali svoju bezmocnosť a ktoré sa už nikdy nesmú zopakovať. Toto je príbeh, ktorý sme zažili a ktorý nám umožnili zažiť pani učiteľky Danka Trojanovičová, Katarína Hudáková a pán učiteľ Peter Komišak. Ďakujeme!
Timotej Suchý
Exkurzia do koncentračného tábora v Osvienčime bola zážitkom, ktorý sa len ťažko opisuje slovami. Miesto, kde sa nachádzal jeden z najväčších a najstrašnejších nacistických táborov, má neuveriteľne silnú atmosféru. Vedieť, že ľudia vstupujúci cez brány tábora nemali ani najmenšie tušenie, čo ich čaká, je naozaj strašné. Celkovo bola exkurzia veľmi dojímavá a hlavne poučná. Pamiatka na týchto ľudí a ich utrpenie by nám mala slúžiť ako výstraha a upozornenie na to, že by sa to už nikdy nemalo opakovať...
Gréta Mária Maľariková
Exkurzia do Osvienčimu bola jedna z najintenzívnejších a nezabudnuteľných skúseností. Návšteva tohto miesta je nielen pripomenutím a uctením si obetí, ale je dôležitá aj pre získanie hlbšieho pohľadu na hrôzy, ktoré ľudstvo dokázalo spáchať. Už samotný vstup na územie bývalého koncentračného tábora je spojený s pocitom nepokoja. Miesto je impregnované temnou históriou a smútkom, ktorý je stále cítiť vo vzduchu. Okamžite si uvedomíte, že stojíte na mieste, kde boli spáchané neuveriteľné zločiny a kde životy miliónov ľudí skončili tragicky. Počas exkurzie nám boli poskytnuté informácie o tom, ako tábor fungoval a aké hrôzy sa tu odohrávali. Prechádzali sme chladnými kamennými a drevenými budovami, v ktorých trpeli prevažne Židia v neľudských podmienkach. Taktiež nám boli prerozprávané osobné príbehy obetí a ukázané predmety, ktoré ostali ako tiché svedectvo hrôzy. Pocity, ktoré táto exkurzia prináša, sú zložité a značne emotívne. Zanechalo to v každom z nás hlboký dojem.
Vanesa Varadzinová
